A tak si opäť vylievam srdce....
....nechutne zjazvené. Samá rana, na prvý pohľad čerstvo zašitá, pokúšajúca sa prestať mokvať po nezahojených okrajoch. Bordovo kontrastujúca s bielou pokožkou hrudníka.
Až si zimomriavky zatancujú svoj rytmický ľadový tanec.
Viem, čo značí ten obraz.
Bolesť dnešnej doby. Absenciu citov, hru na silných. Materialistický svet, ktorý zabíja posledné kúsky našej ľudskosti.
Riadime sa zvieracími pudmi, ktoré nás ženú byť lepšími, než sú ostatní, byť dravcami, rozniesť konkurenciu v zuboch. A pritom všetkom sa neprestávať usmievať. Čo všetko môže skrývať ten úsmev okrem falošnoti citov? Úsmev, za ktorým tlie neprajnosť a nenávisť, v tom lepšom prípade ľahostajnosť. Hra na priateľstvo, hra na lásku, hra na manželstvo.... všetko len bizarná hra.
Krehké city odpočívajúce v studených kobkách za väzenskými múrmi. Odsúdené za exhibicionizmus na doživotie.
Odlepím oči od monitora, prenášam pohľad za sklené trojsklo.
Mračí sa na mňa hmlisté leto. Šumí dážď.
Zrazu je hmlisto i pred mojimi očami. To sa slzami tlačí tá nepochopiteľná bolesť.
Tak hanblivo.... tak zakríknuto... privreté viečka, závoj z mihalníc. Márna snaha zastaviť ich.
Tak nech si slzia svojou cestou.
Rinúc sa dolu lícnymi kosťami, samovražedne zakončiac svoj život v jemnej bavlne teplákových nohavíc.
FAJN. Dačo z bolesti dnešnej doby skončilo v teplákových nohaviciach. No nie je to humor?
Áno, už to zase BUDEM ja. Taká, akú ma máte možnosť stretávať. S úsmevom na tvári :) vždy a všade.
Len ešte skok do kúpeľne.
Pohľad do zrkadla. Nádych. Výdych.
Nanesiem si make–up.
Nanesiem si úsmev.
A ide sa žiť.